Andrea Ondis (1982) študovala na VŠVU v ateliéri voľnej a farebnej grafiky u Vojtecha Kolenčíka. Skúsenosti má aj zo zahraničných škôl v Rakúsku a v Nemecku, študovala aj dizajn, venuje sa však voľnej grafike. Hodí sa táto disciplína do dnešnej doby, keď dominujú značky a dohodnuté vizuálne signály?
„Voľná grafika mi bola vždy najbližšia. Hľadala som sa síce dlhšie, ale odmalička som kreslila do kníh a na steny rôzne hieroglyfy, tvorila som písma. Myslím si, že voľná grafika dnes funguje – v určitom rozptýlení – všade, v každom médiu. Je to základný výraz. Určite ale rozhodla skúsenosť v ateliéri Vojtecha Kolenčíka. Spätne vidím stále viac, aká to bola vynikajúca škola.“
Čierno-biele práce Andrey Ondis pôsobia sugestívne. Divák niečo prijme spontánne, niečo bude lúštiť. Podľa čoho vyberala výtvarníčka s kurátorkou Beatou Jablonskou túto kolekciu? Má to byť vraj aj sci-fi, aj ochrana pred existenčnou prázdnotou. A všetko je postavené na pôdoryse večnosti (symbol ležatej osmičky). Zdá sa, že autorka rada filozofuje, pýtame sa teda, či vyberala prevažne úvahové diela a či aj ona niekedy pocíti prázdnotu. Ako ju potláča? „Na výstave je výber prác od roku 2017 dodnes. Spočiatku som zamýšľala prezentovať len nové veci, ale chcela som, aby mala výstava viac polôh, ktoré spolu komunikujú. To sci-fi je zasa taký hashtag pre súčasnosť. Môžeme vyhodnocovať, čo bolo, môžeme si projektovať budúcnosť, ale čo sa deje práve teraz? Žijeme v kríze a zároveň v časoch veľkých zmien a výziev. Je tu večnosť, stret minulosti a budúcnosti, prítomnosť – to symbolizuje ležatá osmička. Prázdnota je tu však stále a my ľudia si ju napĺňame zmyslom. Aj ja sa o to snažím.“
Kurátorka výstavy Beata Jablonská upozorňuje na citáciu menej známeho obrazu nemeckého maliara Christiana Schada Portrét chlapca Hansa Joachima Zimpera. Pôvodne meštiansky portrét chlapca ponúka autorka v novom tóne temného nepokoja. Akú štafetu posiela, keď sa inšpiruje dielami iných umelcov? „Deti sa oproti minulosti vo vzťahu k dospelým emancipovali. Na portréte od Schada ma hneď zaujala chlapcova póza, ktorá klasicky prezentuje sociálnu príslušnosť. Originál je maličký, zväčšila som ho. Reflektujem tak súčasnosť, ktorá kriticky prehodnocuje minulosť, na základe čoho sa môžu emancipovať všetky znevýhodnené spoločenské zložky. Aj deti. Diela iných umelcov rešpektujem, akt prisvojenia si diela od iného výtvarníka je mojím prvým. Mám tak kontakt s predošlými generáciami a posielam štafetu v mene vzájomnej tolerancie.“
Meno umelkyne znie trocha nezvyčajne. Andrea hovorí, že priezvisko Ondis je rýdzo slovenské. „Bez koncovky -ová znie je možno exotickejšie, ale je to moja osobná legenda: Pred dvoma rokmi som si zobrala priezvisko mojej starej mamy za slobodna. Boli sme si veľmi blízke.
