Lebo som študoval architektúru u profesora Vojtecha Vilhana a školu som absolvoval v roku 1988 práve s projektom, ktorý je momentálne znovu aktuálny. Riešil som rekonštrukciu a obnovu Kúpeľov Grössling.
Od môjho projektu uplynuli už desaťročia. Až teraz, po vyše tridsiatich rokoch, sa uskutočnila súťaž na rekonštrukciu, ale ja som sa na nej už nezúčastnil. Teší ma však, že projekt, ktorý mi osobne leží tak dávno na srdci, sa naplní. V tomto prípade trpezlivosť naozaj priniesla ovocie.
Tvorba si vždy vyžaduje svoj čas.
Napriek tomu. Umelecký šperk sa totiž realizuje v najrôznejších technikách, čo je náročné. Aj v klasických zlatníckych. A potom – má aj bohatý obsah. Často o všeličom rozpráva.
Šperk bol vždy komunikačným prostriedkom a umením, ktoré prekračuje hranice galérií. Výstavnou plochou je preň celá krajina tela, prípadne oblečenie, na ktorom šperk pôsobí.
Skôr, ako ľudia maľovali na skaly, skôr, než si vystrúhali prvé idoly, uvedomili si vlastné telo a začali si ho ozvláštňovať. Najskôr maľovali na telo farebnými prírodnými hlinkami, dávali si perie do vlasov a nosili náhrdelníky zo zubov ulovených zvierat či z mušlí. Neskôr pribudli tatuáže či rituálne zjazvovanie pokožky. Robilo sa to na iniciačných slávnostiach mladých žien a mužov.
Tieto znaky hovorili o pozícii v kmeni či v spoločnosti. Podobnú funkciu plnil neskôr pečatný prsteň či briliantmi osadené klenoty panovníkov. A ešte neskôr vence vo vlasoch detí kvetov, ozdobný piersing, zicherka punkera, rôzne symboly prívržencov hip-hopovej kultúry. No túto funkciu plnili aj zlaté hodinky a teraz to býva najnovší smartfón v rukách úspešného manažéra. A nič sa nezmenilo – šperk reflektuje spoločenskú situáciu aj osobné zážitky. Tak, ako iné výtvarné médiá.
Často pracujem s príhodami, ktoré som zažil, alebo robím na témach, ktoré ma zaujímajú a ktoré sú, verím v to, mojou reflexiou súčasnosti. Tie príbehy realizujem v najrôznejších materiáloch. Je to papier, štuková hmota, načierno patinované striebro v kombinácii s práškovým pigmentom, ale môže to byť aj polodrahokam, jantár, plátkové zlato. Alebo aj konkrétne predmety viažuce sa na konkrétnu príhodu. Napríklad lávový kameň či prameň vlasov.
Šperky komponujem často do modelových priestorov, v ktorých sa – po zložení z odevu – stanú súčasťou interiéru. Hovorí sa tomu sturz a je to fenomén známy už z histórie. Ide o sklenený kryt, pod ktorým je skrytý aj prezentovaný vzácny šperk.
Brošňa Vetrom odviate je spomienkou na vzácne chvíle so vzácnymi a mne blízkymi ľuďmi. V tomto šperku je použitá tlač z fotografie a je preto možno čitateľnejšia než iné práce.
Zo strednej školy, kde nás učil skvelý profesor Rudolf Fila. S Alešom sme spolupracovali na niekoľkých projektoch výstav a inscenácií a obaja sme sa zaujímali o umelecký šperk. Odišiel však priskoro a chýba na výtvarnej scéne. Na brošni je s ním Kamila Krkošová, skvelá výtvarníčka a priateľka našej rodiny.
Spomínaná brošňa je veľmi osobnou spomienkou na dávne časy, keď sme boli na chalupe na Bošáci. Je a bude v mojom vlastníctve. Je to jedno z diel, ktoré nie je na predaj a nebude na predaj!
Stále ma fascinuje kozmos. Dôvodom je nielen skutočnosť, že Gréci slovíčkom kozmos neopisovali iba vesmír, ale aj ozdobu, šperk. Je fascinujúce kochať sa kozmom. Úžasná je aj snaha človeka ponoriť sa do tohto nekonečného priestoru. Súčasne však každý z nás má svoj vlastný vesmír – kozmos, v ktorom interpretuje svoju každodennosť. Takže – som v kozme!
Možno pôsobí umelecký odkaz zakladateľa ateliéru Kov a Šperk na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, sochára Antona Cepku. On ovplyvnil tvorbu v druhej polovici minulého storočia nielen u nás, ale aj v medzinárodnom kontexte.
Tá práca vznikla v roku 1999. Vtedy sa Slovensko na 48. Bienále umenia v Benátkach prezentovalo skvelou výstavnou koncepciou pod názvom Slovak Art for Free.
Zúčastnilo sa vyše štyridsať slovenských výtvarníkov s návrhmi na tatuáže. Návštevníci si mohli vybrať tú, ktorá sa im prihovárala, a mohli si ju dať zadarmo vytetovať na pokožku. Bol to radikálny projekt prezentácie slovenského umenia. Ágnes Schramm, ktorá výrazne ovplyvnila dianie v sfére umeleckého šperku na Slovensku (bola kurátorkou SNG), si vybrala jeden z mojich návrhov. Potešila ma a tak trochu som aj obdivoval jej odvahu. Dlhé roky sme spolupracovali na viacerých projektoch, podnecovala a inšpirovala ma.
Tatuáž a jej popularitu, vlastne až komercionalizáciu, chápem v historickom kontexte a považujem ju za legitímny, individuálny prejav. Človek si chce ozvláštniť telo a spája sa s určitým rituálom a bolesťou. Ja sám však na taký úkon nemám odvahu, už len preto, že sa obrazu na pokožke nedá zmazať. Ten ostáva súčasťou človeka napriek meniacim sa životným okolnostiam a na to treba byť nastavený.
Už na základnej škole. Predával som svoje veci na zimnom štadióne či kúpalisku na Tehelnom poli, kamarátkam a kamarátom. Ale vážne sa stal šperk alternatívou k mojej architektonickej tvorbe až počas štúdia na katedre architektúry VŠVU.
Pri tvorbe architektúry je autor odkázaný na remeselníkov, ktorí projekt zrealizujú. Vždy som mal potrebu nejako to vyrovnať, chcel som realizovať tvorbu od prvej kresby až po finálny artefakt. Najprv to boli interiérové objekty, ktoré ironicky reflektovali dianie v spoločnosti za socializmu. Úplne som sa do média umeleckého šperku ponoril od roku 1991. Vtedy som sa zúčastnil na medzinárodnom sympóziu umeleckého šperku v Kremnici. Organizovala ho práve Ágnes Schramm.
Je vo všetkých úrovniach, všade. Každý si nájde to, čo vyjadruje jeho cit a čo v ňom vyvolá túžbu vlastniť. Šperk dokáže vyvolať tie úžasné záblesky spokojnosti v očiach, keď sa stane súčasťou tela. Napríklad prsteňom stále komunikujeme s naším okolím, či už to je bižutéria, klenot alebo umelecký šperk.
Šperk je súčasťou mojej každodennosti, oblečenia, celkového výrazu. Nosím práce hlavne mojich kolegov, študentov a občasne aj svoje vlastné. Je to rovnocenná veličina, šperk je pre ženu tak ako pre muža a bolo to vždy tak. Samozrejme, že forma je odlišná a má svoje špecifiká.
Pohybujem sa stále medzi rôznymi mierkami, od architektúry cez interiérový objekt po umelecký šperk a kresbu ako finálne dielo. To je záber, ktorý mi dáva veľké možnosti. No a cyklus Kacírske ikony zo začiatku deväťdesiatych rokov je vlastne pokračovaním prác typu Na ružiach ustlané, ktoré kriticky reagovali na vtedajší stav spoločnosti a vtedajšie diskusie. Kacírske ikony sú, z môjho pohľadu, dodnes aktuálne, ale to je na dlhšiu rozpravu.
Vyžaduje aj trocha pokory a remeselné schopnosti. Materiál býva občas nepoddajný, ale tak to zažíva aj sochár, maliar, módny návrhár, vlastne tvorca v každej sfére umenia.
V šperku treba riešiť nielen celkový koncept, ale aj detail a funkčnosť. Je to ako v architektúre, čiže v mojom chápaní sa tieto médiá dopĺňajú. Mnohé z mojich šperkárskych prác sú malou architektúrou, sú priestorotvorné a obstáli by aj vo veľkom meradle. Mnohé moje interiérové či výstavné projekty sú výsledkom snahy vytvoriť interiér, ktorý je šperkom.
Architekt a šperkár sa narodil 13. februára 1957 v Bratislave. Študoval na Strednej umeleckopriemyselnej škole (1976 –1979) a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1980 – 1988, v ateliéri interiérovej architektúry u profesora Vojtecha Vilhana). Venuje sa najmä šperkárskej tvorbe, ale je aj pedagógom. Pôsobí na VŠVU, kde bol v roku 2007 rektorom. Šperk tvorí ako svojbytné umelecké dielo. Jeho manželkou je výtvarníčka Pavla Šoltísová, majú dve dcéry. Je autorom viacerých teoretických prác o umení, často o šperku prednáša, vystavuje aj v zahraničí a je rešpektovanou autoritou v tejto oblasti. O jeho živote a tvorbe vyšla zaujímavá monografia KW. Koncom minulého roka mal výstavu Prach hviezd v Galérii Čin Čin.
